Novembrový výstup na Kojšovku

              Po riadne dlhom čase som mal možnosť opäť sa zúčastniť jednej skvelej akcie ŠK Bodva. Tentokrát som reprezentoval aj mládežnícku organizáciu, pôsobiacu v mojej obci Hrhov. Miesto a čas stretnutia bol stanovený na siedmu hodinu pri Kakaši. V celkom peknom počte sme sa tam na čas aj zišli. Všetci už nažhavení na túru, no žiadny autobus neprichádzal. Po akademickej štvrťhodinke sa predseda Braňo odhodlal zavolať dohodnutému prepravcovi a bolo všetko jasné. Prepravca zabudol, že má na dnes naplánovanú akciu, ale že za pol hodinku je nás schopný vyzdvihnúť. Neostávalo nič iné, iba navštíviť miestne pohostinstvo a tú polhodinku pretrpieť v teple a pri rôznych nápojoch. Okolo štvrť na deväť sme vyrazili do Zlatej Idky. Autobus nás doviezol skoro až k futbalovému štadiónu, odkiaľ sme pokračovali pešo po zbrusu novom asfalte. Prvá zastávka sa konala na križovatke svahu a asfaltovej cesty, kde sme sa všetci počkali a trochu aj občerstvili. Odtiaľto sme nabrali smer po modrej značke, teda po lyžiarskom svahu až po Golgotu. Tu sa uskutočnila ďalšia zastávka. Pre niektorých kratšia, pre niektorých trochu dlhšia, keďže to prehnali s energetickými nápojmi. Po tejto prestávke sme sa rozdelili na dve menšie skupinky. Jedna si zvolila náročnejšiu trasu a pokračovala po zjazdovke. Druhá skupinka si zvolila zdanlivo menej náročnú trasu a spustila sa dole k pome a mierne stúpajúcim lesným chodníčkom postupovala pomaly, ale isto až k cieľu našej cesty. Na vrchole Kojšovskej holi sme sa s prvou skupinkou stretli iba s malým časovým rozdielom. Veterné počasie nás donútilo obliecť si všetko čo sme pri sebe mali, ale napriek tomu bol výhľad nádherný. Po spoločných fotkách a zápise do návštevnej knihy, sme sa vybrali dole, k chate Erika. Keďže bolo slnko už vysoko nad oblohou a aj my sme už voľajako vyhladli, dali sme si v čajovni dlhšiu obednú prestávku. Niektorý si klobásky a slaninu so svojich batôžtekov vybalili pred čajovňou, ostatní si naopak vychutnali pohostinnosť čajovne. Tí zmrznutejší tam mali aj možnosť prehriať svoje kosti. Ako sme tak relaxovali a papali klobásky, všimli sme si, že nám chýba Roman Trojan.  Po pátraní po jeho osobe sa k nám dostala informácia, že ostal ešte trochu relaxovať na vrchole, a že sa k nám pripojí neskôr. Koniec obednej prestávky sa blížil ku koncu no Romana stále nikde. Po kontaktovaní mobilom nás ubezpečil, že už je na ceste dole, a že ho nemusíme čakať. Tak sme ukončili obednú prestávku a pomaly pobrali po asfaltovej ceste k parkovisku, kde nás mal čakať autobus. Cestou nás ešte čakalo jedno veľmi príjemné prekvapenie a to v podobe malého reklamného autíčka firmy Red Bull aj s krásnymi slečnami, ktoré zadarmo rozdávali energetické nápoje všetkým unaveným turistom. Po príchode na parkovisko tam už niektorí rýchlejší turisti čakali a iný ešte len prichádzali. Pár minút na to dorazil aj autobus. Neostalo nič iné, iba spraviť malú kontrolu prítomnosti a posledné spoločné foto pred autobusom. Lenže nám nesedeli počty zúčastnených. Chýbal nám náš oneskorenec Roman, tak sme mu znova volali. Pozitývne bolo to, že žije a je v poriadku. Háčik bol však v tom, že sa zopakovala história s predošlého roku a Roman sa nachádzal na opačnej strane kopca v Kojšove. Ako sa to mohlo stať nie je celkom jasné. Možno to bolo tým, že to prehnal s meditáciou, alebo žeby s energetickými nápojmi? Každopádne sme spravili fotku pred autobusom bez neho a pobrali sa do Moldavy. Cieľová stanica bola pri Kakaši, kde sa väčšina rozlúčia a pobrala domov. Malá skupinka vytrvalcov sa rozhodla, že ešte spraví nejaké to vyhodnotenie dňa a presunula sa do Kakašu. Čo sa dialo potom už podlieha utajovaným skutočnostiam know-how ŠK Bodva.