Cesta za dobrodružstvom
Dôkladnú prípravu v predošlý deň nasledoval včasný budíček, posledné doladenie výstroja a rýchly presun autíčkom do Moldavy n/B. Po zaparkovaní auta som sa vybral na nový terminál, čo bolo naše miesto stretnutia. Mesto bolo ešte zahalené tmou a tichom. Na okolí ani živej duše až na hlasnejší kašeľ spoza tmavej zákruty. Neviem či to bolo zámerne, alebo len náhoda, ale keď som sa obzrel blížila sa mojim smerom známa silueta osoby s veľkým ruksakom. Bol to Jožko Hegedüs a už sme pokračovali dvaja. Ďalšia časť partie Braňo Jánoš, Peťo Šuver, Ojo a Martin Fritsch nás čakala už na termináli. Naskákali sme do vláčiku a v sprievode milej sprievodkyne sme sa presunuli do Košíc. Tu sa k nám pridali Robo Boroš, Hombre a Laco Hronec. Partia bola po kope. Pokračovali sme v ceste alternatívnym železničným prepravcom s príjemnými službami a ešte príjemnejším personálom do Vrútok. Počas tejto cesty bolo zaujímavé sledovať vynaliezavosť tých z partie čo bez cigaretky dlhšie neposedia. Vo Vrútkach sme mali trochu času a čakajúc na ďalší spoj sme si pri jednom pivečku vychutnali atmosféru miestnej krčmičky na peróne s unikátnou tematickou výzdobou. Posledný presun osobákom bol do Strečna časť Nezbudská Lúčka. Pri pivku sme si doladili výstroj, nastavili paličky a túra sa mohla začať.
Prvý deň túry
Túra začala mestskou časťou Strečno – Nezbudská Lúčka pomedzi rodinné domy. Ešteže nás napadlo, že sme sa zabudli poistiť a tak sme túto chybu pri pivečku v miestnom pohostinstve rýchlo odstránili. Potom už vážne nasledovala túra. Postupovali sme po červenej turistickej značke popri rieke, podchod koľaji a nasledoval les miernym stúpaním. Približne pod starým hradom sa cesta zvrtla o 180 stupňov a začalo prudšie stúpanie. Pri zrúcaninách starého hradu sme sa počkali, trochu občerstvili a porobili zopár fotiek. Hombremu a Lacovi už bolo dlho, tak sa pomaly pobrali ďalej. Po malej chvíľke sme pokračovali aj ostatní. Predošlé stúpanie, ktoré sme považovali už za celkom prudké nás čakalo ešte prudšie. Okolitá príroda, ktorú sme míňali bola nádherná, o čom sa môžete presvedčiť aj z fotiek, náročnosť terénu malo však za následok, že sme sa roztrhli na menšie kondične si blízke partie. Ako prvý na chatu pod Suchým dorazil Laco. V tesnom závese za ním Hombre a o trochu neskôr ja s Robom. Po trochu dlhšom čakaní dorazili aj ostatný. Ako prvé nám po ich príchode Braňo trochu prehovoril do duše s dôrazom na podstatu slova partia, čomu aj chápem. Aj keď sme výkonnostne na tom podobne, problém bol však v tom, že niektoré ruksaky boli trochu ťažšie než tie ostatné, ale pitný režim treba dodržiavať. :-)
Chata
Keď sme sa už všetci zišli, najedli, napili, mohlo nasledovať ubytovanie a presušenie prepotených vecí. Dnes nás čakala už len voľná zábava. Samozrejme v rámci normy, keďže sme už skoro ráno plánovali vyraziť na cestu. Celý večer sa niesol v duchu dobrej nálady. Zoznámili sme sa s ďalšími turistami a samozrejme s miestnym personálom Peťou a Luciou a tuším tam bol aj nejaký chalan. Martin a Braňo v rámci predpokladu budúcej možnej návštevy, vynaložili nadľudské úsilie smerujúce k prehĺbeniu priateľských vzťahov z vyššie spomenutým personálom. My ostatný sme si medzitým vymieňali zážitky a skúsenosti s ostatnou skupinkou turistov. Podľa ich výstroje vyzerali na celkom skúsených pánov a na našu ďalšiu túru nám dali aj pár postrehov a rád, keďže je január, pohyb po horskom teréne nie je sranda a stať sa môže čokoľvek. Práve ich varovania donútilo našu skupinku pouvažovať nad ďalším dňom a možnosťami našej výstroje. Napokon sme sa rozhodli rozdeliť do dvoch skupiniek. Prvú skupinku sme tvorili ja, Braňo, Martin, Jozef a Laco. Našim cieľom ostal naďalej prechod hrebeňom. Ostatní členovia partie sa rozhodli pre menej náročnú túru s cieľom v Turčianských Kľačanoch. Toto rozhodnutie však ďalší priebeh večera nijak neovplyvnilo a zábava bola skvelá aj s dobrým hudobným podkladom. Hlavnou hviezdou večera bola skupina Helenine oči, samozrejme len v digitálnej podobe. Skvelú náladu však bolo potrebné aj zdokumentovať a tak sa Braňo ujal režisérskej funkcie a pokúsil sa zrealizovať zopár dobrých snímok. Pravdepodobne nastali nejaké technické problémy, pretože scénka s čapovaním piva sa musela podozrivo často opakovať. So zábavy v rámci normy, ako sme to na začiatku plánovali, sa stala trochu odviazanejšia a pretiahla sa do neskorších hodín. Keď personál zhodnotil, že sme sa už bavili dosť, vypli generátor a neostalo nič iné ako sa pobrať spať. Pred spaním však dobre padne cigaretka a Braňo s Martinom odskočili zapáliť, no neviem či to nebola len zámienka, ako navštíviť baby z chaty.
Druhý deň túry
1. Partia
Na prekvapenie, že sa predošlý večer trochu predĺžil sme sa prvá skupinka ráno okolo 5:30 prebudili celkom v pohode a chystali na dnešnú túru. Laco z hrôzou zistil, že si nechal veci v spoločenskej miestnosti a tá sa na noc zamyká. Neostávalo mu nič iné iba počkať, kým sa prebudia. Keďže nás čakal v celku náročný deň a nechceli sme strácať čas, nasadili sa čelovky a zavelilo na odchod. Prvá časť túry začala hneď sprudka výstupom po lyžiarskom svahu po červenej značke. Netrvalo to však dlho stúpanie sa zmiernilo a postupovali sme k rázcestníku Príslop pod Suchým. Odtiaľ sme pre náročnosť radšej pokračovali po žltej smerom na Skalnatý grúň, kde sa mierne klesanie striedalo s prudším stúpaním a chôdzu nám uľahčovala už vyšliapaná stopa. Na hrebeňovku sme sa opäť napojili pri rázcestníku Sedlo Vráta. Tu nás trochu nemilo sklamalo počasie, pretože druhá strana bola úplne pod mrakom. Po zhodnotení terénu a tichom hlasovaní sa pokračovalo ďalej po hrebeni. Užší prechod a silný vietor mi osobne naháňal trochu strach a každý svoj krok som si radšej dvakrát premyslel. Keď som sem tam nabral odvahu a mrkol na ostatných, vyzerali, že sú na tom podobne. Ako sme postupovali sa hrebeň trochu rozširoval a dovolil som si aj rozhliadnuť sa po okolí. Na chvíľu sa mraky rozplynuli a pred nami sa objavil krásny výhľad na Malý Kriváň. Bol to však naozaj len okamih a podmienky sa opäť zhoršili. Nás to však neodradilo a pokračovali sme. Každým krokom však podmienky boli náročnejšie a stále prudší bočný vietor nám znepríjemňoval postup. Útočište sme občas našli za menšou skalou alebo prírodnou nerovnosťou. K Malému Kriváňu sme sa ale úspešne dobojovali. Po snahe spraviť zopár pamätných záberov aj s klubovou zástavou, ktorú museli držať traja aby ju neodfúklo, sme sa spoločne rozhodli, že to v takomto počasí nemá zmysel a aj zásoby vody sa nám míňali. Trochu sme sa posilnili a začali sme zostupovať po modrej značke do Sučian. Zostup viedol terénom s občasnou pokrývkou snehu, čo v celku miatlo. Našťastie vďaka hračkám modernej doby sme sa dokázali držať správneho smeru. Na jednej strane bola táto vrstva snehu nepríjemná lebo zakrývala stopy, ale na druhej strane nám, alebo aspoň jednotlivcom, spôsobila obrovskú radosť. Ani neviem prečo, ale v celku nás rozosmialo kráčať po zmrznutom snehu a zároveň sa v neočakávanej chvíli prepadnúť. Ja som sa náramne bavil, až to vyvolávalo nefalšovanú detskú radosť. Samozrejme to po čase prestalo byť vtipné a už som sa nevedel dočkať, kedy to skončí. Trvalo to až k rázcestiu Rypaj. Podmienky sa zlepšili až natoľko, že keď sme sa obzreli, bolo krásne už aj na Malom Kriváni. Tak trochu som ľutoval, že sme sa nerozhodli pokračovať po hrebeni, ale mohlo sa to vyvinúť aj inak. Nevadí bude ešte príležitosť. Tuším niekde na tomto mieste sme sa pokúsili spojiť s druhou skupinkou a zistiť ako sú na tom. Boli v pohodičke a postupovali svojou trasou. Akurát Laco sa rozhodol, keď sa dostal ku svojim veciam, že nás dobehne a vybral sa v našich stopách. Mal však dvojhodinovú stratu. Pokúšali sme sa s ním spojiť, v rámci šetrenia batérie si telefón vypol. Trochu nás to znepokojilo a báli sme sa aby sa mu nič nestalo, ale na druhej strane trochu upokojovalo, že bol v skvelej kondícií. Každopádne sme sa s ním priebežne pokúšali spojiť.
Ďalším postupným klesaním nadmorskej výšky teplota prudko stúpala. Pomaly, ale isto sme sa zbavovali nadmerného oblečenia. Sem tam sme stretli miestnych turistov postupujúcich opačným smerom k malej chatke, pri ktorej bol aj prameň. Možnosť dočerpať tekutiny. Túto možnosť sme však nerozvážne premrhali, keďže mal Jozef v ruksaku ešte jedno vychladené pivko. Predpoklad bol, že nám to vystačí až do Sučian. Postupovali sme teda ďalej a kopec s príjemným klesaním nahradil v celku prudký s vrstvou topiaceho sa snehu. Naša chôdza sa tak trochu zmenila na kĺzanie sa dolu briežkom. Zopár z nás aj okúsilo tvrdosť pôdy pod sebou. Konečne sme dorazili na širokú cestu aj pre autá. Opäť sa išlo celkom príjemne, Braňo však objavil stopy mimo cesty. So slovami, že to bude parádna skratka, sme asi po sto metroch intenzívneho klesania otočili a začali intenzívne stúpať späť. Tak toto nám nevyšlo a mal som pocit ako by mi to vzalo viac energie ako nepríjemné počasie na Malom Kriváni. Neostalo nič iné iba použiť cestu a pekne pomaly postupovať a postupovať a postupovať a postupovať. Ľudia tá cesta nemala konca. Zo začiatku to ešte spestrili aspoň zákruty a klesajúca nadmorská výška, no neskôr už zákruta nebola ani mierna. Terén síce nebol fyzicky náročný, ale psychicky nás položil na kolená. Blížiac sa k Sučanom sme už vážne premýšľali nad tým, že si zavoláme taxík. Príroda a mobilný operátori však rozhodli ináč. Signál sa nám vrátil až tesne pred Sučanmi a tak sme to už dotiahli až na vlakovú stanicu aj keď som mal pocit, že som ako marioneta na šnúrkach. Nohy sa mi síce hýbali, ale prisahal by som, že ich neovládam ja. Zo stanice sme sa už len zviezli taxíkom do Vrútok, kde sme mali stretko s ostatnými.
2. Partia
Druhá partia si stanovila trochu neskorší budíček, v kľude si dali raňajky, kávičku a mohlo sa vyraziť. Úvod trasy mali rovnaký ako my až po rázcestie Príslop pod Suchým. Odtiaľ volili tiež žltú trasu, ale opačnou stranou Suchého. Predpoklad, že to budú mať jednoduchšie sa až tak nepotvrdil. Celá žltá trasa sa tiahla pozdĺž strmého zrázu pod suchým až po rázcestie Sedlo pod Suchým. Odtiaľto nabrali smer po zelenej vedúcej Klačianskou Magurou a cestou sa zastavili na chate s rovnomenným názvom. Podľa ich slov boli touto chatou celkom nadšený a plánovali, že sa tam ešte niekedy vrátia. Od chaty ich ešte čakal približne štvorkilometrový zostup do Turčianských Kľačan. Odtiaľ sa zviezli autom do Vrútok, kam dorazili asi 10 minút po nás.
3. Partia – Laco
Keď sa konečne dostal k svojim veciam a trochu dobil mobil vydal sa v stopách 1. partie. S dvojhodinovým sklzom však pravdepodobne nebola žiadna šanca aby nás dobehol. Keďže 1. partia trochu menila trasu Laco sa držal plánu a od Príslopu pod Suchým pokračoval po červenej na Suchý a pokračoval hrebeňom. Od Sedla Vráta pokračoval v našich stopách až po Malý Kriváň. Keďže sme sa nevedeli spojiť ďalej sa držal plánu a pokračoval Sedlom Bublen, Pekelník, Hrana Veľkého Kriváňa, Snilovské Sedlo. A aj keď vyrazil sám a počasie bolo kruté, stále stretol nejakých turistov, ktorí mu robili po ceste spoločnosť. Odtiaľ sa vydal po zelenej smer Pod Chlebom a žltej do Trusalovej. Odtiaľ sa zviezol autom do Vrútok, kde nasadol na vlak o piatej.
Cesta Domov
Až na Laca sme všetci na vlakovej stanici vo Vrútkach. Braňo kupuje spoločný lístok a asi polhodinovú časovú medzeru sme vyplnili rozlúčkou s miestnou krčmou na peróne. Po nástupe do vlaku bola naša prvá cesta do reštauračného vozňa. Ja, Braňo, Hombre a Martin sme tam ostali a na podnet čašníčky dať si rovnaké jedlo, objednali sme si parádny vyprážaný syr so zemiakmi a samozrejme pivko k tomu. Neskôr sa pridal aj Ojo, ale dal si len decentne pivko. Ostatní sa vybrali nájsť nejaké miesto na sedenie. Vlak bol síce v tých miestach kde sme boli preplnený a trepať sa s našimi batohmi na druhý koniec, by vôbec nebola jednoduchá úloha, sprievodca nám dovolil sadnúť si do kupé pre matky s deťmi. Samozrejme len kým nejaká mamička nepríde. Po parádnom jedle sme sa s Hombrem a Ojom pridali k ostatným do kupéčka. Bolo zaujímavé, keďže iba 2 sedačky boli pre dospelých a ostatné také mini pre deti s automatickým vyklápaním, čo si osobne odskúšal Robo a vysypal sa jak zemiaky. Hombre sa ale cítil jak doma. Braňo a Martin si zvolili cestu luxusu a doplatili si prvú triedu. Konečne sa nám ozval Laco. Bol v poriadku a akurát nastupoval do vlaku. V Košiciach sme sa rozlúčili s Robom a nás čakala ešte cesta do Moldavy n/B obľúbeným osobáčikom, kde nás už čakala naša milá sprievodkyňa, ktorá nás z Moldavy aj vyprevádzala. Hombre sa pokúsil nasadiť svoj šarm a pozvať ju na kávu no očividne nebol jej typ. Okolo 19tej sme úspešne dorazili na náš nový terminál a pri Redute rozlúčili. Ďakujem všetkým zúčastneným za pekný zážitok a dúfam, že som svojim krátkym reportom navnadil zopár ďalších turistov na budúce spoločné akcie.
|
 |
Foto: ŠK BODVA
|
|
.png){kind=logo}
